johny45

     Chcel by som byť kameňom. Zdá sa to snáď niekomu čudné? Nepochybujem, že áno. Keď som počul niečo viac o reinkarnácii a o tom, že niektoré národy veria v možnosť prevtelenia nielen do živých tvorov, ale aj do prírody, napríklad do kameňov, začal som o tom intenzívnejšie premýšľať. Keď sa ma potom niekto spýtal, čím by som chcel byť v budúcom živote, odpovedal som, že kameňom. A keď sa ma niekto spýtal, prečo práve kameňom, dostali odomňa odpoveď.

 

     Chcel by som byť kameňom, ktorý leží niekde v lese, pozoruje okolitú prírodu, nezaujato a objektívne všetko hodnotí. Stále byť na jednom mieste, sto rokov ležať v jednej malej priehlbine, ktorú som si pod sebou vyležal. Nemusieť sa o nič starať, nemusieť si zhánať potravu, nemusieť bojovať o prežitie, nemusieť vôbec nič riešiť.

 

     Len si tak ležať a sledovať, ako vychádza a zapadá slnko, sto, možno dvesto rokov. A po tom dlhom čase vytúženej nečinnosti by niekto prišiel, zdvihol ma a odhodil niekam ďalej. Iba chvíľku by som letel a potom dopadol, ale mal by som z toho zážitok na celý svoj kamenný život. Predstavte si, že niekde ležíte dvesto rokov a potom vás niekto zodvihne a odhodí. Ak by ste boli v tej chvíli človekom, zdvihne vám to adrenalín o dvesto percent. Proste taký adrenalínový šport. Obrovský zážitok.

 

     Mám rád obrovské zážitky raz za čas. Ale ja by som nemohol byť kameňom. Som príliš mäkký. Príliš mäkký na to, aby som ním mohol byť. Ja by som mohol byť akurát tak stromom s veľkými zelenými konármi, ktorý poskytuje domov a obživu vtáctvu a hmyzu a blahodárny tieň okoloidúcim. Alebo by som mohol byť pavúkom. Nie hocijakým pavúkom, ale manželom čiernej vdovy. Nechať sa z lásky zjesť. Zabiť a zjesť. Ísť stále za svojou láskou s obdivom v očiach, aj keď viem, že ma určite zabije.

 

Nie, kameňom by som nemohol byť. Ale veď nakoniec, keď príde voda, ani kameň nieje vždy dosť odolný...